ASOBI konferencia

Po úspešnom absolvovaní vysokej školy sa vrátila do rodnej Ilavy a začala pracovať ako učiteľka. Onedlho sa však opäť presťahovala do Bratislavy, kde naplno rozvinula svoju odbornú i ľudskú silu. Jej prvé intenzívne stretnutie s deťmi so špeciálnymi vývinovými potrebami bolo na ZŠ Zikova (dnes ZŠ Pankúchova), kde vznikli triedy pre deti s logopedickými poruchami. Neboli to však len deti s narušenou komunikačnou schopnosťou – v jej triede boli deti s poruchami správania, Downovým syndrómom, poruchami sluchu či autizmom. Každé jedno dieťa bolo iné, jedinečné. A každému z nich sa venovala s rovnakou trpezlivosťou, rešpektom a vierou. V tejto špeciálnej triede pôsobila viac ako desať rokov. Paradoxne ju napokon musela opustiť nie preto, že by stratila nadšenie, ale pre nedostatok detí. Jej cesta však pokračovala v Spojenej škole internátnej na Vlasteneckom námestí 1, vtedajšej Škole pre nápravu reči. V 90. rokoch škola prešla rekonštrukciou a získala výborné podmienky pre výchovno-vzdelávaciu, diagnostickú a terapeutickú prácu so žiakmi s narušenou komunikačnou schopnosťou. Elena Hrubá bola jej súčasťou práve v tomto období a významne sa zaslúžila o jej rozvoj. Neskôr pôsobila aj ako zástupkyňa školy.

Práca s deťmi ju vždy napĺňala. Jej hlavným cieľom bolo pomôcť im nájsť reč, nájsť hlas a uľahčiť im začlenenie do bežného života. Vždy mala na starosti prváčikov – tých najmenších, pre ktorých bol vstup do školy veľkou výzvou. Bola to tá najťažšia, ale zároveň najkrajšia práca.

S úsmevom zvykla svojej dcére Elke na začiatku školského roka hovoriť: „Ja im vôbec nerozumiem. Keď ich ja naučím rozprávať, bude to zázrak.“

A ten „zázrak“ sa rok čo rok dial. Vďaka jej odbornej, systematickej a zároveň nesmierne ľudskej práci boli na konci roka z detí úplne iné osobnosti, než tie, ktoré v septembri nesmelo prekročili prah triedy. Bola nielen výnimočnou pedagogičkou, ale aj metodičkou pre začínajúce učiteľky a logopédky. Odborne nastavovala a viedla celý proces práce s deťmi s narušenou komunikačnou schopnosťou, odovzdávala skúsenosti, podporovala kolegyne a budovala pevné základy kvalitnej logopedickej praxe. Svoju prácu milovala celým srdcom. O to ťažšie bolo, keď ju pre chorobu musela opustiť.

Na začiatku svojej kariéry, v roku 1982, sa v škole na Zikovej ulici zoznámila s logopédkou Martou Olekšákovou – mamou Zuzany Jandovej. Vzniklo medzi nimi celoživotné priateľstvo. Obe mali dcéry v rovnakom veku, obe vyštudovali logopédiu a obe zasvätili život pomoci deťom. A dnes ich dcéry pokračujú v ich odkaze – nielen ako odborníčky, ale aj ako priateľky.

Elena Hrubá mala vzácny dar prepojiť neskutočný zmysel pre humor s profesionálnym prístupom. Deti sa vďaka jej úsmevu vzdelávali s ľahkosťou a radosťou. Vedela, že bez hry sa deti neotvoria a bez optimizmu sa pokroky rodia ťažšie. Spájala odbornosť s ľudskosťou, disciplínu s pochopením, systematickú prácu s radosťou. Jej odkaz žije ďalej. Žije v jej žiačkach, v kolegyniach, v deťoch, ktorým pomohla nájsť hlas. Žije v prvých vyslovených slovách, v radosti rodičov, v úsmevoch, ktoré dokazujú, že jej práca mala hlboký zmysel.

Práve tento odkaz sa stal základom, na ktorom vyrástlo ASOBI centrum. Od svojho vzniku sa riadi hodnotami, ktoré pani Elena Hrubá žila každý deň – kombináciou obrovskej sily optimizmu, úsmevu, hry a vysokej odbornosti.  A tak jej poslanie pokračuje.V každom dieťati, ktoré dostane šancu.V každom slove, ktoré si nájde cestu na svet. V každom úsmeve, ktorý potvrdzuje, že zázraky sa dejú – keď im niekto verí.