Mgr. Bibiana Naďová

Pôrodná traumatizácia a jej vplyv na vývin reči.

„Pôrodná trauma“, každý by si mohol pod týmto pojmom predstaviť niečo iné. Čo to vlastne je? V dnešnej dobe je ešte stále táto téma obrovské tabu a málokto o tom dokáže otvorene hovoriť. Keď sa vo svoje praxi dotazujem na túto tému, často je odpoveď nejasná, a nejednoznačná. Povedomie o jej vplyve na náš život je veľmi malé. Z minulosti si nesieme presvedčenia a predsudky, že to je niečo čo musí zvládnuť každá žena a detaily nie sú dôležité. Čím rýchlejšie na to zabudneš tým lepšie. A tak si vytvárame rôzne bariéry vo svojej mysli, aby sme neboli konfrontované prežitým strachom, bolesťou ponížením. Ženy mlčia o strachu, bezmoci, bolesti a strate kontroly, len aby neboli posudzované a degradované, za to že sa sťažujú. Nehovoria o tom a tým znemožňujú rozbehnúť liečený proces. Dnešný výskum, ale hovorí o tom, že ak už máme zrelý kortex, dokážeme sa z traumy vyrozprávať a to umožní neprenášať túto skúsenosť do dalších generácií. A čo taký plod alebo novorodenec, ktorý ešte nedokáže používať reč ako terapeutický nástroj, čo má urobiť on, keď zažije bezmoc pri uviaznutí v pôrodných cestách, alebo paralytický strach z toho, že sa nemôže nadýchnuť, ako sa má vyrovnať zo skutočnosťou, že bol násilím vytlačený, alebo vytiahnutý, bez toho aby sa mohol sám rozhodnúť. Jeho veľkým šťastím je, že mozog má obranné stratégie, ktoré používa k prežitiu a dokáže túto extrémne náročnú situáciu vytesniť a potlačiť hlboko do nevedomia. Ale ako hovorí Artur Janov, Van der Kolk, Gabor Maté, Peter Levin – Telo si pamätá. Mnohí z nás veria, že novorodeniatko nie je omnoho viac než klbko protoplazmy, ktoré toho veľa necíti, skoro ničomu nerozumie a takmer nereaguje na svoje okolie. Veda však stále viac dokazuje, že tomu tak nie je. Novorodenec toho cíti viac, než kedy v živote bude cítiť. Má plne otvorené senzorické vnímanie, čo mu umožňuje reagovať najcelistvejšie za celý svoj život. Aj keď si novorodenec môže pľúca vykričať, máloktorí dospelí si dokáže predstaviť aké muky môže zažívať. Pretože ešte nemôže rozprávať, reagujeme ako keby nič nehovorilo. Často podceňujeme utrpenie novorodených detí. Učia nás, že ak dieťa plače a zvíja sa od bolesti je to normálne a že to prejde. Veľmi by nás prekvapilo, čo by nám novorodené deti povedali ak by mohli rozprávať.

Táto prednáška nebude súdiť ženy za to, že si dali pichnúť epidurálnu anestézu, alebo že dovolili doktorom aby ich dieťa vytlačili, bude o tom aký vplyv má tento zážitok na nervový systém dieťaťa a ako vplýva na vývin mozgového kmeňa, limbického systému a nakoniec kortexu. Bude o tom čo v pôrodnom procese môže ovplyvniť vývin reči a porozumenia reči. Na konci si načrtneme možnosti terapii a liečby týchto traumatických zážitkov.